ZÁNIK ZÁPADU

Performatívna inštalácia na motívy diela Oswalda Spenglera.

17

November
Práca Oswalda Spenglera je odvážnym pokusom určiť vopred chod dejín. Existuje nejaká logika dejín? Majú pojmy, základné pre všetko organické, ako zrodenie, smrť, mladosť, staroba, v tomto okruhu snáď nejaký prísny zmysel, ktorý ešte nikto neodhalil? Vedomie toho, že počet historických foriem je obmedzený, že veky, epochy, situácie, osoby sa typovo opakujú, vždy existovalo. Ale kto vie, že medzi diferenciálnym počtom a dynastickým principiom štátu doby Ľudovíta XIV., medzi antickou štátnou formou polis a euklidovskou geometriou, medzi priestorovou perspektívou západnej olejomaľby a prekonaním priestoru železnicou, rozhlasom a ďalekonosnými zbraňami, medzi kontrapunktickou inštrumentálnou hudbou a hospodárskym kreditným systémom je hlboká súvislosť formy? Aj tie najtriezvejšie fakty politiky, sledované z tejto perspektívy, prijímajú symbolický, ba priam metafyzický charakter a prvý krát sa javy ako egyptský správny systém, antické mincovníctvo, analytická geometria, šek, Suezský prieplav, čínska kníhtlač, pruská armáda a rímska technika stavby ciest, rovnakou mierou chápu ako symboly. O každom organizme vieme, že tempo, podoba a trvanie jeho života sú určené vlastnosťami druhu, ku ktorému patrí. O tisícročnom dube sa nikto nebude domnievať, že sa práve chystá rásť. Od húsenice, vyvíjajúcej sa každým dňom, nikto nečaká, že bude pokračovať ďalších pár rokov. Oproti tomu, dejiny ľudstva vo vzťahu k budúcnosti ovláda bezuzdný optimizmus pohŕdajúci celou historickou skúsenosťou. „Ľudstvo“ však nemá žiadny cieľ, žiadnu ideu, žiadny plán, ako nemá cieľ druh motýľov alebo orchideí. „Ľudstvo“ je zoologický pojem, či prázdne slovo. Nechajte tohto fantóma zmiznúť z okruhu historických problémov formy a uvidíte, ako sa vynorí prekvapivé bohatstvo skutočných foriem. Miesto nudného obrazu do jednej priamky formovaných svetových dejín uvidíte rozkvitať divadlo veľkého počtu nádherných kultúr; uvidíte kultúry, z ktorých každá má svoju vlastnú ideu, svoje vlastné vášne, svoj vlastný život, chcenie, cítenie, svoju vlastnú smrť. Tieto kultúry, živé bytosti najvyššieho rádu, vyrastajú v povznesenej bezúčelnosti ako kvetiny na poli.